Pedro Maffia

Skutočné meno: Maffia, Pedro Mario

Prezývky: El pibe de Flores, Tanito

Bandoneonista, líder, skladateľ, učiteľ

(28. augusta 1899 - 16. októbra 1967)

Miesto narodenia: Balvanera - Buenos Aires Argentína

Preklad životopisu podľa: Julio Nudler

Nie je známe, aký tajný dar prinútil Pedra Maffiu nájsť v jadre zvukov bandoneonu niečo, čo nikto predtým neobjavil. Oscar Zucchi, ktorý sa bude Maffiovi venovať v treťom zväzku svojej gigantickej histórie bandoneonu v tangu, ktorú práve vydáva argentínske vydavateľstvo Corregidor, vysvetľuje, že až do druhého desaťročia dvadsiateho storočia mali bandoneonisti tendenciu napodobňovať svojím nástrojom flautu - postupne vytláčanú v prvých kvartetách - a sudový organ. Po tom, čo Maffia v detstve prešiel častým bitím reťazou od svojho brutálneho otca, ktorý ho nútil žobrať peniaze po každom odohratom tangu, bol tým, kto dodal bandoneónu potrebný tento populárny žáner, aby opustil hravú Guardia Vieja (starý prúd) a stal sa vážnym, sústredeným, dosť zasneným a často smutným.

Zucchi nám hovorí, že Maffia utiekol z domu, keď bol tínedžer, aby hľadal útočisko u Negra Maríe, matky niekoľkých hudobníkov s rôznymi otcami a spojenej s darebákmi z juhu obrovskej provincie Buenos Aires. Do týchto južných bordelov a lacných kaviarní, hraničiacich s Patagóniou, poslala táto žena „Tanita“ (táto prezývka narážala na Maffiov taliansky pôvod), ktorý pri svojom úteku neopustil „costilludo“ (rebrá) (jeden z populárnych názvov pre bandoneon). Bolo to v Punta Arenas, jednom z tých vzdialených miest, kde Carlos Gardel a José Razzano, ktorí v tom čase tvorili folkové duo, objavili tohto predčasne vyspelého utečenca, ktorý hral ako nikto iný, a klavirista Roberto Firpo, tiež na turné po tých veľkých diaľkach, ho priviedol do mesta Buenos Aires. Maffia však nemal rád rovný rytmus toho orchestra, pretože už vtedy vymýšľal posunuté akcenty, frázovanie, rubato.

Keď sa v roku 1922 pripojil k sextetu Juan Carlos Cobián (slávneho skladateľa táng ako Los mareados a Nostalgias), stretol sa s huslistom Julio De Caro (s ktorým už predtým vytvoril kvarteto), Maffia sa začal podieľať na klíčení revolučnej Decarovej školy (escuela decareana), ktorej mentori boli minimálne štyria: Bratia Julio a Francisco De Caro (klaviristi), Pedro Laurenz a Maffia (najznámejšie bandoneónové duo). Luis Adolfo Sierra vo svojich Dejinách typického orchestra tanga (vydavateľstvo A. Peña Lillo) vyzdvihuje, že v ranom štádiu De Caroovho sexteta (zrodeného koncom roka 1923 podľa vzoru toho, ktoré viedol Cobián) „bol zreteľne vnímaný temperamentný vplyv, ktorý uplatňoval bandoneón Pedra Maffia, neuspěchaného spôsobu, so sklonom k ozdobným nuansám a efektom dynamiky pianissima, okrem silnej tendencie k legatovým zvukom...“

Sierra so svojou veľkou autoritou považuje Maffiu za „veľkého štylistu“ a poukazuje dokonca na „fyzický postoj v narábaní s nástrojom“. Hneď ako otvoril svoju „jaula“ (klietku) (ako sa nazýval aj bandoneon), „zbavil sa efektných záhybov mechov vejárovitým spôsobom...“. Pretože Maffia -Zucchi hovorí- nepotreboval viac vzduchu. V roku 1926 zostavil vlastný sextet s temným, tlmeným zvukom, ktorý sa neskôr, keď sa k nemu pridalo violončelo Neróna Ferrazzana, stal ešte mäkším. Klavirista Julio Medovoy, narodený v roku 1918, si ako spomienku na detstvo navždy uchoval vidinu týchto hudobníkov, strnulých postojov, oblečených v čiernom, slávnostných. Maffia bol takmer nehybný, neohýbal sa na svojom nástroji, nekrčil ho na kolene. Jeho cesty boli jemné, nehybné. Jeho gesto nebolo ani inšpirované, ani roztrhané. Pozdravil miernym úklonom hlavy.

Pedro Maffia a jeho orchester

Bol jedným z prvých, ktorí začali hrať na bandoneóne „a cappella“, po Juanovi Maggliovi „Pachovi“, Vicente Grecovi a Tanovi Genarovi, a ktorý inauguroval bandoneónové duá s rôznymi hlasmi a ladeniami, v historických dvojiciach, aké vytvoril s Luisom Petrucellim, Laurenzom, Alfredom De Francom a Gabrielom Clausim. Známe boli jeho variácie, ako napríklad tá, ktorú hral Aníbal Troilo v „La maleva“. V roku 1935 vytvoril spolu s ďalšími významnými osobnosťami skupinu Los Cinco Ases Pebeco a v nasledujúcom roku bol členom antologického kvinteta s názvom Los Virtuosos, ktorého hráči boli vybraní v čitateľskej ankete organizovanej časopisom Sintonía. Éra veľkých orchestrov s desiatimi a viac inštrumentalistami, ktorá sa začala v polovici 30. rokov, mu nebola naklonená. Uruguajský bandoneonista a geniálny aranžér Héctor María Artola to rozumne vysvetlil: Maffia´s bol pre neho komorný bandoneonista, ktorého zamatový zvuk sa vo veľkých zostavách a v rozsiahlych sálach strácal.

Ako skladateľ bol len málokto taký ako on. Medzi jeho skvelými tangami vynikli „Pelele“, „Diablito“, „Triste“ (s Franciscom De Caro), „Tiny“ (s Juliom De Caro), „Amurado“ (s Laurenzom), „Taconeando“, „Ventarrón“, Amarguras (premenovaná na „Abandono“, keď k nej Homero Manzi pridal text), „No aflojés“, „Arco iris“ (so Sebastiánom Pianou), „La mariposa“, „Se muere de amor“, „Cuándo volverás“, „Te aconsejo que me olvides“, „Heliotropo“ a „Pura maña“.

Aníbal Troilo mu venoval pieseň „A Pedro Maffia“. Desaťročia bol učiteľom bandoneonu a napísal dôležitú metódu na jeho výučbu. V roku 1933 si zahral vo filme ¡Tango!, prvom argentínskom celovečernom filme so zvukovou stopou, a okrem rôznych iných filmov bol v roku 1967 protagonistom vo filme Fuelle querido, hodnotnom filme Mauricia Berú.

Report abuse