Alfredo De Angelis

Po polovici tridsiatych rokov prevládla nad tangom medzinárodná hudba do takej miery, že naše tradičnejšie orchestre tanga zaradili do svojho repertoáru foxtroty, polky, koridy, pasodobles, congas a rumbas.

Od Francisca Canaro, Francisca Lomuta a Típica Victor až po Julia De Caro a Osvalda Freseda striedali tangá s najextravagantnejšou hudbou.

Ale objavenie sa odvážneho a rýchleho rytmu Juana D'Arienza opäť zaradilo tango do preferencií mladých, ktorí nielenže obnovili záľubu v jeho tanci, ale ho aj horlivo začali stvárňovať.

Vznikli vtedy stovky orchestrov a vokalistov, ktorí vytvorili oživenie dvoj-štvorky, a tak prišli nádherné štyridsiate roky.

Alfredo De Angelis patrí do skupiny orchestrov, ktoré svoj záujem zamerali na tanec. To však neznamená, že im chýbala umelecká hodnota, naopak, boli precízne v prevedení, s dobrými aranžmánmi a boli zoradené so skvelými hudobníkmi a vokalistami.

Naša intelektuálna elita sa vždy pozerala zvrchu na populárne veci, na to, čo ľudia svojím výberom ľahko prijali, pretože si nevšímali a nevšímajú sociokultúrny fenomén, ktorý tanec predstavuje.

Vždy som počul, ako sa hovorí, že De Angelis bol kolotočový orchester, že bol užitočný len pre tanečné sály, že mu chýbala kreativita. Myslím, že tento výraz robil narážku na smiešny zvyk tanečníkov, ktorí sa pri svojom premiestňovaní na mieste otáčali podľa obrysu tanečného parketu. Z iného hľadiska môže kritika smerovať k jednoduchej, elementárnej a rutinnej hudbe kolotočov (karuselov).

Tieto definície považujem za trochu mylné.

De Angelis mal krásu harmonického a synchronizovaného diela, z ktorého vyplývalo úhľadné jednoduché tango, dosiahnuté efektívnym narábaním s rytmom, starostlivým rešpektovaním melódie a predvádzaním speváka.

Možno povedať, že štýl bol jednoduchý a sotva ambiciózny vzor sa tvrdohlavo opakoval, ale dnes s odstupom s radosťou počúvam jeho nahrávky, z ktorých niektoré sú zásadné. „Al pie de la Santa Cruz“, ‚La brisa‘, ‚Ya estamos iguales‘ (s hlasom Carlosa Danteho), ‚Marioneta‘ (s Florealom Ruizom), ‚Atenti pebeta‘, ‚Un tango y nada más‘, ‚De igual a igual‘ (s Julom Martelem).

Narodil sa v lokalite Adrogué (južne od veľkého Buenos Aires) a už od útleho detstva sa začal učiť čítať noty a harmóniu. Jeho prvé koncerty boli sprevádzaním speváka Juana Gilibertiho, ktorý svoje vystúpenia ohlasoval reklamou, v ktorej sa uvádzalo, že ho sám Gardel určil za svojho hudobného dediča.

Čoskoro prešiel do orchestra Anselma Aietu, kde nahradil klaviristu Juana Polita. Zaujímavá informácia: v tejto zostave hral na husliach Juan D'Arienzo.

Spolu s bandoneonistom Ernestom de la Cruzom sprevádzal speváka Félixa Gutiérreza, úspešného refrénového speváka vo viacerých orchestroch tohto obdobia. Krátko, okolo roku 1934, sa pripojil k orchestru Graciana De Leoneho. Neskôr sa spojil s Danielom Alvarezom a ešte neskôr sa pripojil k orchestru Los Mendocinos, ktorý viedol Francisco Lauro.

Až po roku 1940 zostavil vlastný orchester, ktorý debutoval 20. marca 1941 v kaviarni Marzotto na ulici Corrientes so spevákom Héctorom Moreom, jediným zo spevákov, ktorému sa nepodarilo získať dátum nahrávania.

Hral v rádiu El Mundo s hlasmi spomínaného Moreu a nového člena Floreala Ruiza. Tak sme sa dostali do Glostora Tango Club, mýtického rozhlasového programu, ktorý sa denne vysielal o niečo skôr ako najobľúbenejší divadelný seriál v rádiu: Los Pérez García.

De Angelis teda dosiahol slávu a popularitu a nebolo divu, že ho vydavateľstvo Odeon zaradilo medzi svojich umelcov, kde nahral 486 čísel, od 23. júla 1943 do 21. januára 1977.

De Angelis sa vyznačoval výberom veľmi dobrých spevákov, ako napr: Floreal Ruiz, Carlos Dante, Julio Martel, Oscar Larroca, Juan Carlos Godoy, Roberto Florio, Roberto Mancini, Lalo Martel a ďalší.

Prípad Carlosa Danteho je celkom výnimočný, pretože už predtým bol zasväteným spevákom refrénov a do orchestra vstúpil v plnej sile, stal sa jeho najlepším spevákom, jeho výraznou pečaťou.

V štyridsiatych rokoch bol Alfredo De Angelis propagátorom vokálnych duetov. Pri revízii jeho diskografie vyniká na prvom mieste tím Dante-Martel, okrem iného s perlami „Pregonera“, „Remolino“ a „Pastora“. Po ňom nasleduje duo Dante-Larroca a neskôr Juan Carlos Godoy s Lalo Martelem a Robertom Mancinim.

Zložil „El taladro“ ako poctu futbalovému klubu Banfield, „Pregonera“, „Pastora“ (obe s textom Josého Rótulu), „Qué lento corre el tren“ (text Carmelo Volpe) a ten melodický zázrak, ktorým je „Remolino“ (tiež s Rótulom).

De Angelis nemal transcendenciu Aníbala Troila ani Osvalda Puglieseho, ale bol čestným vodcom, ktorý hľadal útočisko v tradičnom tangu, ktorému ľudia ľahko rozumeli. Dôkazom je množstvo platní, ktoré nahral a ktoré vyústili do impozantného komerčného úspechu.

Albumy: https://www.supraphonline.cz/umelec/118072-alfredo-de-angelis

Veľa ľudí nemá rado De Angelisa (okrem jeho valsov), pretože im pripadá ako čistý gýč, a ja by som povedal, že to naozaj nie je veľmi kultivovaná hudba... 

Myslím si však, že je rozdiel medzi mnohými neskoršími De Angelisovými skladbami (50., 60. roky) a niektorými „tanečnejšími“ skladbami zo 40. rokov, 

https://www.youtube.com/watch?v=RMheSFWJPv0