Alfredo De Angelis

TangoClub > O Tangu > Hudba > Orchestre

Po polovici tridsiatych rokov prevládla nad tangom medzinárodná hudba do takej miery, že naše tradičnejšie orchestre tanga zaradili do svojho repertoáru foxtroty, polky, koridy, pasodobles, congas a rumbas.

Od Francisca Canaro, Francisca Lomuta a Típica Victor až po Julia De Caro a Osvalda Freseda striedali tangá s najextravagantnejšou hudbou.

Ale objavenie sa odvážneho a rýchleho rytmu Juana D'Arienza opäť zaradilo tango do preferencií mladých, ktorí nielenže obnovili záľubu v jeho tanci, ale ho aj horlivo začali stvárňovať.

Vznikli vtedy stovky orchestrov a vokalistov, ktorí vytvorili oživenie dvoj-štvorky, a tak prišli nádherné štyridsiate roky.

Alfredo De Angelis patrí do skupiny orchestrov, ktoré svoj záujem zamerali na tanec. To však neznamená, že im chýbala umelecká hodnota, naopak, boli precízne v prevedení, s dobrými aranžmánmi a boli zoradené so skvelými hudobníkmi a vokalistami.

Naša intelektuálna elita sa vždy pozerala zvrchu na populárne veci, na to, čo ľudia svojím výberom ľahko prijali, pretože si nevšímali a nevšímajú sociokultúrny fenomén, ktorý tanec predstavuje.

Vždy som počul, ako sa hovorí, že De Angelis bol kolotočový orchester, že bol užitočný len pre tanečné sály, že mu chýbala kreativita. Myslím, že tento výraz robil narážku na smiešny zvyk tanečníkov, ktorí sa pri svojom premiestňovaní na mieste otáčali podľa obrysu tanečného parketu. Z iného hľadiska môže kritika smerovať k jednoduchej, elementárnej a rutinnej hudbe kolotočov (karuselov).

Tieto definície považujem za trochu mylné.

De Angelis mal krásu harmonického a synchronizovaného diela, z ktorého vyplývalo úhľadné jednoduché tango, dosiahnuté efektívnym narábaním s rytmom, starostlivým rešpektovaním melódie a predvádzaním speváka.

Možno povedať, že štýl bol jednoduchý a sotva ambiciózny vzor sa tvrdohlavo opakoval, ale dnes s odstupom s radosťou počúvam jeho nahrávky, z ktorých niektoré sú zásadné. „Al pie de la Santa Cruz“, ‚La brisa‘, ‚Ya estamos iguales‘ (s hlasom Carlosa Danteho), ‚Marioneta‘ (s Florealom Ruizom), ‚Atenti pebeta‘, ‚Un tango y nada más‘, ‚De igual a igual‘ (s Julom Martelem).

Narodil sa v lokalite Adrogué (južne od veľkého Buenos Aires) a už od útleho detstva sa začal učiť čítať noty a harmóniu. Jeho prvé koncerty boli sprevádzaním speváka Juana Gilibertiho, ktorý svoje vystúpenia ohlasoval reklamou, v ktorej sa uvádzalo, že ho sám Gardel určil za svojho hudobného dediča.

Čoskoro prešiel do orchestra Anselma Aietu, kde nahradil klaviristu Juana Polita. Zaujímavá informácia: v tejto zostave hral na husliach Juan D'Arienzo.

Spolu s bandoneonistom Ernestom de la Cruzom sprevádzal speváka Félixa Gutiérreza, úspešného refrénového speváka vo viacerých orchestroch tohto obdobia. Krátko, okolo roku 1934, sa pripojil k orchestru Graciana De Leoneho. Neskôr sa spojil s Danielom Alvarezom a ešte neskôr sa pripojil k orchestru Los Mendocinos, ktorý viedol Francisco Lauro.

Až po roku 1940 zostavil vlastný orchester, ktorý debutoval 20. marca 1941 v kaviarni Marzotto na ulici Corrientes so spevákom Héctorom Moreom, jediným zo spevákov, ktorému sa nepodarilo získať dátum nahrávania.

Hral v rádiu El Mundo s hlasmi spomínaného Moreu a nového člena Floreala Ruiza. Tak sme sa dostali do Glostora Tango Club, mýtického rozhlasového programu, ktorý sa denne vysielal o niečo skôr ako najobľúbenejší divadelný seriál v rádiu: Los Pérez García.

De Angelis teda dosiahol slávu a popularitu a nebolo divu, že ho vydavateľstvo Odeon zaradilo medzi svojich umelcov, kde nahral 486 čísel, od 23. júla 1943 do 21. januára 1977.

De Angelis sa vyznačoval výberom veľmi dobrých spevákov, ako napr: Floreal Ruiz, Carlos Dante, Julio Martel, Oscar Larroca, Juan Carlos Godoy, Roberto Florio, Roberto Mancini, Lalo Martel a ďalší.

Prípad Carlosa Danteho je celkom výnimočný, pretože už predtým bol zasväteným spevákom refrénov a do orchestra vstúpil v plnej sile, stal sa jeho najlepším spevákom, jeho výraznou pečaťou.

V štyridsiatych rokoch bol Alfredo De Angelis propagátorom vokálnych duetov. Pri revízii jeho diskografie vyniká na prvom mieste tím Dante-Martel, okrem iného s perlami „Pregonera“, „Remolino“ a „Pastora“. Po ňom nasleduje duo Dante-Larroca a neskôr Juan Carlos Godoy s Lalo Martelem a Robertom Mancinim.

Zložil „El taladro“ ako poctu futbalovému klubu Banfield, „Pregonera“, „Pastora“ (obe s textom Josého Rótulu), „Qué lento corre el tren“ (text Carmelo Volpe) a ten melodický zázrak, ktorým je „Remolino“ (tiež s Rótulom).

De Angelis nemal transcendenciu Aníbala Troila ani Osvalda Puglieseho, ale bol čestným vodcom, ktorý hľadal útočisko v tradičnom tangu, ktorému ľudia ľahko rozumeli. Dôkazom je množstvo platní, ktoré nahral a ktoré vyústili do impozantného komerčného úspechu.

Albumy: https://www.supraphonline.cz/umelec/118072-alfredo-de-angelis

Veľa ľudí nemá rado De Angelisa (okrem jeho valsov), pretože im pripadá ako čistý gýč, a ja by som povedal, že to naozaj nie je veľmi kultivovaná hudba... 

Myslím si však, že je rozdiel medzi mnohými neskoršími De Angelisovými skladbami (50., 60. roky) a niektorými „tanečnejšími“ skladbami zo 40. rokov, 

https://www.youtube.com/watch?v=RMheSFWJPv0

Alfredo De Angelis: Architekt tanečného compásu a populárny idol

Alfredo De Angelis sa narodil 2. novembra 1910 v meste Adrogué v provincii Buenos Aires. Jeho cesta k tangu bola od počiatku formovaná prostredím, v ktorom sa hudba nepovažovala za elitárne umenie, ale za prirodzenú súčasť každodenného života. Hoci jeho otec chcel, aby sa venoval inému nástroju, mladý Alfredo začínal s bandoneónom pod vedením profesora Olsona, no čoskoro objavil svoju pravú vášeň v klavíri. Toto rozhodnutie bolo kľúčové, pretože klavír mu v budúcnosti umožnil riadiť svoj orchester s unikátnym citom pre harmóniu a rytmus, ktorý sa stal jeho poznávacím znamením.

Genéza orchestra a éra v kaviarni Marzotto (1941)

Formovanie vlastného orchestra Alfreda De Angelisa v roku 1940 a jeho následný debut 20. marca 1941 v kaviarni Marzotto znamenali začiatok jednej z najúspešnejších kapitol v histórii tanga. Café Marzotto, nachádzajúce sa na ulici Corrientes 1124, nebolo len obyčajným podnikom; bolo to miesto, kde sa v úzkom a dlhom priestore stretávali najväčšie talenty éry. Miestnosť bola rozdelená drevenou a sklenenou prepážkou na všeobecnú sálu a sekciu pre rodiny, kde muži mohli vstúpiť len v sprievode žien, čo odzrkadľovalo vtedajšie sociálne normy Buenos Aires.

V tomto prostredí De Angelis vycibril svoj štýl, ktorý bol od začiatku zameraný na tanečníka. Na rozdiel od iných dirigentov, ktorí v tom čase experimentovali so zložitejšími aranžmánmi, De Angelis pochopil, že tajomstvo úspechu na milongách spočíva v jasnom a stabilnom rytme (compás), ktorý je podporený silnou melodickou linkou. Debut v Marzotte bol natoľko úspešný, že orchester sa tam udržal niekoľko sezón a stal sa magnetom pre milovníkov tanga, ktorí hľadali hudbu, pri ktorej sa dá „žiť a dýchať“ na parkete.

Kľúčové momenty formovania orchestra

Prvé hudobné kroky s Juanom Gilibertim - 1930. roky - Získanie skúseností v sprievode spevákov.

Pôsobenie v orchestri Anselma Aietu - 1930. roky - Nahradenie klaviristu Juana Polita; spolupráca s Juanom D'Arienzo ako huslistom.

Oficiálny debut vlastného orchestra v Marzotte - 1941 - Uvedenie nového "tancovateľného" zvuku na trh.

Vstup do nahrávacieho štúdia Odeon - 1943 - Začiatok nahrávacej kariéry, ktorá trvala vyše 30 rokov.

Začiatok Glostora Tango Club - 1946 - Dosiahnutie statusu najpopulárnejšieho orchestra cez rádio El Mundo.

Analýza hudobného štýlu: Prečo bol "tanečným orchestrom"?

Hudobná kritika často označovala štýl De Angelisa za „jednoduchý“ alebo „málo ambiciózny“, no z pohľadu tanečníka išlo o geniálnu aplikáciu funkčnosti. De Angelis sa úmyselne vyhýbal avantgardným vplyvom, ktoré neskôr rozvinul napríklad Astor Piazzolla (ktorý, mimochodom, tiež debutoval v Marzotte v roku 1946 so svojím prvým vlastným orchestrom).

Jeho orchester sa vyznačoval týmito charakteristikami:

• Rytmická presnosť: Klavír De Angelisa udával jasný a čitateľný pulz, ktorý bol pre tanečníkov záchytným bodom aj v zložitejších pasážach.

• Melodický lyrizmus: Sláčiková sekcia De Angelisa bola považovaná za jednu z najlepších v Buenos Aires. Husle neboli len sprievodom, ale nositeľom emócie, ktorá dopĺňala rytmický základ.

• Stabilita obsadenia: Na rozdiel od iných telies, De Angelisov orchester zažíval počas svojej dlhej existencie len málo personálnych zmien, čo prispelo k unikátnej koherentnosti a "podpisu" jeho zvuku.

De Angelis bol „baluarte“ (oporou) tradičného a klasického tanga, majiteľom vycibrenej klavírnej techniky, ktorá však nikdy neslúžila na predvádzanie sa, ale na podporu celkového orchestrálneho telesa.

Hlasy, ktoré definovali éru: Carlos Dante, Julio Martel a kult dueta

Jedným z najväčších prínosov Alfreda De Angelisa pre svet tanga bolo objavenie a rozvoj vokálnych duetov. V roku 1946 sa orchester stal ústrednou hviezdou programu Glostora Tango Club na rádiu El Mundo. Tento 15-minútový blok vysielaný o ôsmej večer sa stal sociálnym fenoménom, ktorý zastavoval život v argentínskych mestách.

Kľúčovým spevákom, ktorý definoval zvuk orchestra v jeho najlepšom období, bol Carlos Dante. De Angelis ho v roku 1944 presvedčil k návratu k spevu po tom, čo Dante roky pracoval ako úradník v ropnej spoločnosti YPF. Dante priniesol zrelý, hlboko emotívny prejav, ktorý sa dokonale dopĺňal s hlasom Julia Martela. Ich dueto bolo považované za pravdepodobne najlepšie v histórii tanga. Ich nahrávky ako Pregonera alebo Remolino nie sú len piesňami, ale hymnami milongy, ktoré v sebe nesú esenciu 40. rokov.

Najvýznamnejší speváci orchestra

Floreal Ruiz - 1943–1944 - Krátke, ale intenzívne obdobie; priniesol dramatickosť v skladbe Marioneta.

Carlos Dante - 1944–1957 - Pilier orchestra; jeho hlas sa stal synonymom pre romantické tango (La brisa, Ya estamos iguales).

Julio Martel - 1943–1951 - Partner Danteho v legendárnych duetách; vynikol v skladbe Campanita.

Oscar Larroca - 1951–1958 - Pokračoval v tradícii sentimentálneho tanga po odchode Martela (Arrabalero).

Juan Carlos Godoy - 1960. roky - Reprezentoval neskoršie, ale stále vysoko kvalitné obdobie orchestra (Con sabor a tango).

Diskografia: Najvýznamnejšie nahrávky pre tanečný parket

De Angelis zanechal po sebe monumentálne dedičstvo nahrávok, prevažne pod značkou Odeon, kde pôsobil nepretržite od roku 1943 až do roku 1977.

Kľúčové tangá:

• Marioneta (1943, spev Floreal Ruiz): Považovaná za jednu z najlepších verzií tohto tanga vôbec.

• Pregonera (1945, dueto Dante-Martel): Monumentálny úspech, ktorý orchester preslávil aj mimo Argentíny.

• Remolino (1946, dueto Dante-Martel): Majstrovské dielo v interpretácii textu Josého Rótula.

• Pavadita (1957): Jedinečné inštrumentálne tango, ktoré sa stalo klasikou vďaka svojmu hravému a rytmickému charakteru.

Kľúčové milongy:

• Buenos Aires de ayer (1943, spev Julio Martel): Zachytáva nostalgiu mesta v dynamickom rytme milongy.

• La guitarrera (1944, spev Floreal Ruiz): Ukážka sily orchestrálnej sekcie v tomto žánri.

• Cien guitarras: Milonga, ktorá patrí do zlatého fondu každej milongy.

Prečo je De Angelis "Kráľom valčíka"?

V rámci Zlatej éry si De Angelis vyslúžil neoficiálny titul „Kráľ valčíka“ vďaka svojej schopnosti interpretovať tento žáner s nevídanou ľahkosťou a radosťou. Zatiaľ čo iné orchestre mohli pôsobiť vo valse ťažkopádne alebo príliš rytmicky stroho, De Angelisov orchester vytvoril zvuk, ktorý bol „úplne neodolateľný“ a „veľmi šťastný“.

Jeho valčíky sú charakteristické:

• Vokálnou harmóniou: Dueto Dante-Martel vo valse dosahovalo metafyzickú úroveň súznenia, ktorá tanečníkov nútila k plynulému pohybu bez prerušenia.

• Plynulosťou compásu: Rytmus nebol prerušovaný náhlymi zmenami (cortes), ale tiekol ako rieka, čo je pre vals ideálne.

• Melodickou bohatosťou: Husle v De Angelisových valčíkoch často hrali dlhé, klenuté frázy, ktoré definovali atmosféru skladby.

3 kľúčové valčíky pre milongy (Top 3)

Podľa hudobných expertov a DJ-ov sú nasledujúce tri skladby v podaní De Angelisa nevyhnutné pre každú kvalitnú milongu:

1. Soñar y nada más (1944, dueto Dante-Martel): Táto nahrávka je považovaná za vrchol žánru. Jej interpretácia je natoľko silná, že podľa kritikov zatieňuje aj verziu slávneho Francisca Canara. Je to esencia romantického valsu.

2. Flores del alma (1945, dueto Dante-Martel): Skladba, ktorá dojíma svojou melódiou a textom, pričom si zachováva tanečnú energiu, ktorá je pre De Angelisa typická.

3. Mi cariñito (1945, dueto Dante-Martel): Ukážka hravosti a rytmickej disciplíny, kde hlasy spevákov tancujú okolo orchestrálnej linky v dokonalej synchronizácii.

K týmto trom možno pridať aj vals Pequeña, ktorý je v De Angelisovom podaní unikátny a len ťažko nahraditeľný verziou iného orchestra.