Aníbal Troilo

 Bol jedným z mála umelcov, ktorí nás nútili premýšľať, aké tajomstvo, aká mágia spôsobila takýto vzťah s ľuďmi. Ako hráč na bandoneón nebol ani štylistom ako Pedro Maffia, ani virtuózom ako Carlos Marcucci, ani viacnásobným tvorcom ako Pedro Laurenz, ani frázujúcim hráčom ako Ciriaco Ortiz. Mal však zo všetkých niečo a bol práve majstrom osobnosti a citu vo svojom prejave. Ako vedúci orchestra vykopal nepochybne tango štýl, vyvážený, bez histrionizmov a s nesporným vkusom. Vedel si vybrať najlepších hráčov podľa svojich hudobných predstáv, vyberal si dobrých spevákov, ktorí vedľa neho dosahovali to najlepšie, a to do takej miery, že keď z orchestra odišli, len čiastočne a na krátky čas mohli dosiahnuť podobnú úroveň. Vedel si tiež vybrať repertoár bez toho, aby musel akceptovať podmienky navrhované nahrávacími spoločnosťami. Napokon, bol inšpiratívnym skladateľom, tvorcom skladieb, ktoré boli stvorené na večné použitie, rovnako ako jeho interpretácie cudzích diel, ktoré sa stali majstrovskými dielami všetkých čias.

Hovorí sa, že mal niečo od Pedra Maffia, ale ak niekto jednoznačne ovplyvnil jeho spôsob hry, v spôsobe rozvíjania rozhovoru na bandoneóne, v jeho dojemnosti pri odďaľovaní nôt vo frázovaní, bol to Ciriaco Ortiz. Hral mierne predklonený, so zatvorenými očami, s dvojitou visiacou bradou. O nejaký čas neskôr poznamenal: „Hovorí sa, že som veľmi často dojatý a že plačem. Áno, je to pravda. Nikdy však tieto veci nerobím z banálnych dôvodov.“

Bol očarený bandoneonom, keď počul jeho zvuk v kaviarňach vo svojom okolí. Mal desať rokov, keď presvedčil matku, aby mu ho kúpila. Dostali ho za 140 vtedajších pesos, ktoré mali zaplatiť v 14 splátkach, ale po štvrtej splátke majiteľ obchodu zomrel a o zvyšok sa už nikto neprihlásil. S týmto nástrojom hral takmer počas celého svojho života. S publikom sa prvýkrát stretol, keď mal jedenásť rokov, na pódiu neďaleko El Abasto, hlučného trhu s ovocím a zeleninou, dnes premeneného na nákupné centrum. Neskôr ho zaradili do dámskeho orchestra a v štrnástich rokoch ho napadlo vytvoriť kvinteto. V decembri 1930 sa stal členom slávneho sexteta pod vedením huslistu Elvina Vardaro a klaviristu Osvalda Puglieseho, kde mal Pichuco po prvý raz za partnera Ciriaco Ortiza. Druhými husľami skupiny bol Alfredo Gobbi, neskôr známy vedúci orchestra. O tomto mýtickom sextete sa nezachovali žiadne záznamy.

V roku 1931 Troilo krátko pôsobil v orchestri Juana Maglia (Pacho). V polovici toho istého roku sa opäť stretol s Ortizom v orchestri Los Provincianos, jednom z rôznych, ktoré vytvorilo vydavateľstvo Victor špeciálne pre nahrávanie. Neskôr bol začlenený do veľkého orchestra, ktorý zostavil huslista Julio De Caro, aby sa zúčastnil na súťaži v Luna Parku (krytý štadión pre box a iné predstavenia). Potom krátko účinkoval v orchestroch Juana D'Arienza, Ángela D'Agostina, Luisa Petrucelliho a v orchestri Típica Victor, ktorý vtedy viedol ďalší slávny bandoneonista Federico Scorticati.

Troilo bol členom orchestra Cuarteto del 900, v ktorom pôsobili akordeonista Feliciano Brunelli, Elvino Vardaro a flautista Enrique Bour. Neskôr vstúpil do veľkého orchestra pod vedením klaviristu Juana Carlosa Cobiána na karnevalovú sezónu v roku 1937, čo bola jeho posledná skúsenosť pred zostavením vlastného orchestra. Stalo sa tak v tom istom roku 1. júla v nočnom klube Marabú, kde oznamoval: „Dnes debut: Aníbal Troilo a jeho orchester“. A ďalší inzerát: „Všetci do Marabú / nočného klubu najvyššej úrovne / kde vás Pichuco a jeho orchester / roztancujú peknými tangami“.

V tom roku sa zoznámi s Idou Calachi, dievčaťom gréckeho pôvodu, ktoré pracuje v nočnom lokáli. Oženil sa s ňou v nasledujúcom roku, keď prvýkrát nahrával aj ako líder. Stalo sa tak 7. marca 1938 pre vydavateľstvo Odeon s tangami „Comme il faut“ od Eduarda Arolasa a „Tinta verde“ od Agustína Bardiho. Kvôli konfliktom s touto spoločnosťou však nahrával až do roku 1941, keď opäť nahrával pre Victor. Urobil tak 4. marca so svojím emblematickým spevákom Franciscom Fiorentinom, ľudovo známym ako Fiore. Troilov orchester nahrával až do 24. júna 1971, keď nahral poslednú zo svojich 449 interpretácií. K nim musíme prirátať nezabudnuteľné skladby, ktoré dosiahol Pichuco s gitaristom Robertom Grelom, za spolupráce Edmunda Zaldívara na gitare (o niečo väčšia gitara naladená o kvartu nižšie ako bežný rozsah gitary) a Enriqueho Kicha Díaza na kontrabase. Toto nezabudnuteľné kvarteto nahralo 12 skladieb v období od júna 1955 do septembra 1956. V roku 1962 sa opäť stretli, aby sa zaviazali nahrať ďalších desať skladieb, hoci tentoraz Troilo-Grelovými spoluhráčmi boli Roberto Lainez na gitare, Ernesto Báez na gitare a Eugenio Pro na kontrabase.

V roku 1968 založil skupinu Cuarteto Aníbal Troilo, ktorá pre Victor nahrala 11 táng a jednu milongu. Sprevádzali ho Ubaldo De Lío (gitara), Rafael del Bagno (kontrabas) a Osvaldo Berlingieri (klavír). Ak k tomu pripočítame dva bandoneónové duety s Astorom Piazzollom v roku 1970, keď nahrali Cobiánovu skladbu „El motivo“ a skladbu „Volver“ Carlosa Gardela, potom máme celkovo 485 vydaných nahrávok, aj keď sa predpokladá, že existuje niekoľko nahrávok, ktoré neboli nikdy vydané.

Najdôležitejšími spevákmi boli členovia jeho orchestra, napríklad Francisco Fiorentino, Alberto Marino, Floreal Ruiz, Edmundo Rivero, Jorge Casal, Raúl Berón, Roberto Rufino, Ángel Cárdenas, Elba Berón, Tito Reyes, Nelly Vázquez a Roberto Goyeneche. Z jeho klaviristov sa systematicky stávali lídri orchestrov: tak to bolo s Orlandom Goñim, Josém Bassom, Carlosom Figarim, Osvaldom Manzim, Osvaldom Berlingierim a Josém Colángelom.

Ako skladateľ Troilo prispel rozsiahlym počtom významných diel. Medzi jeho najvýznamnejšie tituly patria: „Toda mi vida„, ‚Barrio de tango‘, ‚Pa‘ que bailen los muchachos“, „Garúa“, „María“, „Sur“, „Romance de barrio“, „Che bandoneón“, „Discepolín“, „Responso“, „Patio mío“, „Una canción“, „La cantina“, „Desencuentro“ a „La última curda“.

Bol mýtickou postavou Buenos Aires, ktorá, ako povedal básnik Adrián Desiderato: „Bolo to osemnásteho mája, keď sa stalo, že bandoneon pustil Pichuco z rúk“.