Miguel Caló

TangoClub > O Tangu > Hudba > Orchestre

V umeleckej kariére majstra Miguela Calóa môžeme rozlíšiť dve jasne odlíšené etapy, ktoré odhaľujú jeho hudobný vývoj a jeho talent ako vynikajúceho dirigenta orchestra.

Hoci jeho najvýznamnejší úspech súvisí s tangom v štyridsiatych rokoch, jeho tvorba sa začala koncom dvadsiatych rokov a upevnila sa v tridsiatych rokoch.

Jeho prvá etapa začala orchestrom z roku 1934, v ktorom môžeme oceniť štýl podobný Fresedovmu a zvuk pripomínajúci Carlosa Di Sarliho. Hoci už predým zostavil iné zoskupenia, tie sa schádzali len pri určitých príležitostiach a nemali veľký význam.

V orchestri z roku 1934 hral na klavíri Miguel Nijensohn, ktorý navždy zanechal nezmazateľný dojem na štýl tohto zoskupenia, a to aj po štyridsiatych rokoch. Tento nástroj mal za úlohu spájať hudobné frázy s ideálnym načasovaním a rytmom pre tanečníkov.

V tomto období môžeme vyzdvihnúť spevácku účasť Carlosa Danteho, s ktorým nahral 18 skladieb pozoruhodnej krásy.

Alberto Morel a jeho brat Roberto Caló boli tiež spevákmi v tejto prvej fáze jeho histórie, ktorá trvala až do roku 1939.

Štyridsiate roky nám odhaľujú zrelosť tohto veľkého dirigenta, schopného zostaviť súbor mladých hudobníkov s mimoriadnymi schopnosťami a profesionalitou, z ktorých si všetci neskôr založili vlastné skupiny.

V tejto druhej fáze Caló vytvoril a rozvinul štýl, ktorý spája tradičné tango s inováciami tej doby, bez ostrých tónov, s výraznou prítomnosťou huslí, rytmickou sekciou bandoneónov a spektakulárnym klavírom, na ktorom v prvom roku hral Osmar Maderna, ktorého neskôr pri návrate do orchestra nahradil Miguel Nijensohn.

Medzi hudobníkmi, ktorí pôsobili v jeho orchestri, vynikajú najmä: Domingo Federico, Armando Pontier, Carlos Lazzari, Eduardo Rovira, Julián Plaza, José Cambareri (bandoneóny), Enrique Francini, Antonio Rodio, Nito Farace (husle), Ariel Pedernera a Juan Fassio (kontrabas).

Miguel Caló podporoval nielen skvelých hudobníkov, ale aj vynikajúcich spevákov, ktorí vo svojom orchestri absolvovali profesionálny debut, ako napríklad Raúl Berón, Alberto Podestá a Raúl Iriarte.

Pokiaľ ide o Beróna, môžeme povedať, že ho objavil Armando Pontier, ktorý ho predstavil dirigentovi, a s tým súvisí zaujímavý príbeh. Tento spevák sa spolu so svojím bratom Josém venoval predovšetkým ľudovej hudbe, navyše Raúl Berón poznal len niekoľko riadkov tanga. Preto ho maestro Caló vzal do svojho kabaretu Singapur, aby sa zoznámil s hudbou jeho orchestra.

Po zostavení repertoáru spevák sprevádzal maestroa pri vystúpeniach v rozhlase. Keďže však predstavitelia rozhlasu speváka nemali v obľube, navrhli Calóovi, aby ho prepustil. Caló mu s ťažkým srdcom oznámil, že na konci mesiaca ich spolupráca skončí.

Medzitým vyšiel prvý album, ktorý Raúl Berón nahral s orchestrom – tango „Al compás del corazón“ od Dominga Federica a Homera Expósita, ktoré sa stalo neuveriteľným hitom a zaznamenalo obrovský úspech v predaji platní.

Tí istí funkcionári, ktorí speváka predtým kritizovali, zablahoželali maestrovi Calóovi k jeho voľbe a priznali si svoju chybu. Vďaka tomu sa podarilo, že jeden z najvýznamnejších hlasov nášho tanga a nepochybne najlepší, akého kedy mal tento orchester, si nezničil kariéru.

Miguel Caló bol hudobník s formálnym vzdelaním, ktorý študoval hru na husle a bandoneón.

Po roku 1926 pôsobil v rôznych významných orchestroch, bol súčasťou bandoneónovej sekcie v orchestri Osvalda Freseda. V roku 1927 bol prijatý do orchestra klaviristu a dirigenta Francisca Pracánica.

V roku 1929 založil svoj prvý orchester, ktorý však rozpustil, aby sa pripojil k orchestru básnika a klaviristu Cátula Castillu na turné po Španielsku. Na tomto turné sa zúčastnili aj bratia Malerba a spevák Roberto Maida.

Vrátil sa do Buenos Aires a znovu zostavil svoj orchester s Domingom Cuestasom (bandoneón), Domingom Varelom Contem, Hugom Gutiérrezom a Enriquem Valtrim na husliach, Enzom Riccim na kontrabase a klaviristom Luisom Brighentim.

Opätovne musel vycestovať do zahraničia a v roku 1931 odišiel do Spojených štátov s orchestrom Osvalda Freseda.

Už v roku 1932, opäť ako dirigent svojho orchestra, po prvýkrát nahral pre dnes už neexistujúcu nahrávaciu značku Splendid skladby: „Milonga porteña“ (tango od samotného Calóa, Luisa Brighentiho a text od Maria Césara Gomilu) a „Amarguras“ (valčík od Miguela Nijensohna a Jaimeho de los Hoyosa). Spevákom bol Román Prince.

Miguel Caló nebol výnimočným skladateľom, ale niektoré z jeho diel, ktoré vznikli v spolupráci s Osmarom Madernom (obaja boli aj autormi textov), sú neuveriteľne krásne, ako napríklad „Jamás retornarás“ a „Qué te importa que te llore“, ktoré boli nahrané s hlasom Raúla Beróna. Veľmi populárne boli aj tango „Dos fracasos“ s textom od Homera Expósita a milonga „Cobrate y dame el vuelto“ s textom od Enriqueho Dizea.

V roku 1961 Caló spolu s bandoneonistami Armandom Pontierom a Domingom Federicom, huslistami Enriquem Francinim a Hugom Baralisom, klaviristom Orlandom Trípodim a spevákmi Raúlom Berónom a Albertom Podestom opäť zostavil časť zostavy zo štyridsiatych rokov pod názvom Miguel Caló y su Orquesta de las Estrellas (M.C. a jeho all-stars orchester). Vystupovali v rádiu El Mundo s takým úspechom, že nahrali pre vydavateľstvo Odeon 12 nových skladieb (v období od 16. 4. 1963 do 7. 6. 1963).

Orchester Miguela Calóa zostane v pamäti ako najlepšie tango, ktoré prekračuje hranice svojej doby a ktoré je dnes uznávané pre svoje veľké umelecké kvality, ako aj vďaka tanečnej skupine, ktorá ho neustále pripomína tónmi skladby „Sans Souci“, možno jeho najznámejšej interpretácie.