Táto inštrumentálna skladba patrí k technicky najnáročnejším a najuznávanejším dielam žánru, hoci jej názov skrýva veľkú iróniu.
Pôvod a irónia nástroja: Napriek názvu „Náraky bandoneónu“ ju Filiberto pôvodne zložil pre klavír. Autor mal v roku 1918 problém nájsť vydavateľa, preto partitúru publikoval v roku 1920 na vlastné náklady.
Zlatý vek a transformácia: Skutočnú nesmrteľnosť skladbe priniesol až Aníbal Troilo (Pichuco) v roku 1944. Jeho verzia, ktorú geniálne zaranžoval mladý Astor Piazzolla, je dodnes považovaná za definitívnu interpretáciu, ktorá skladbu ukotvila v kánone „Zlatej éry“.
Moderné a súčasné orchestre:
Sexteto Mayor: Dramatická a úderná verzia, ktorá sa stala benchmarkom pre scénické vystúpenia.
Solo Tango Orquesta: Súčasné ruské teleso s aranžmánom Pavla Ratynského (2019), na ktoré tancujú špičkové páry ako Anna Gudyno a Kirill Parshakov.
Tango Bardo: Energická a rýchla interpretácia obľúbená na súčasných milongách.
Tanečné spojenie: Významné je súčasné predvedenie tejto skladby dvojicou Majo Martirena a Rodrigo Fonti počas ich živých vystúpení.