Alfredo Gobbi

TangoClub > O Tangu > Hudba > Orchestre

Jeho ďalekosiahly prínos k štýlu tohto žánru má niečo veľmi osobité a zároveň ťažko definovateľné, niečo zo školy De Cara, niečo z Di Sarliho (čo nie je ani fúzia dvoch tak odlišných tendencií), niečo z tanga všetkých čias. Tango Alfreda Gobbiho, ktoré by sa v expresívnom jazyku jazzu nazvalo swingom a ktoré nemá medzi nami žiadny verbálny ekvivalent.

Obdivuhodný stylista, tvorca veľmi osobitého štýlu, temperamentný obraz tanga Alfreda Gobbiho sa prejavuje jednoznačnými črtami v štýle jeho orchestra. Všetky konfiguračné aspekty tohto výnimočného populárneho hudobníka sú prítomné v spôsobe, akým orchester hrá. Bez nadmernej akademickej pýchy, ale v rámci harmonickej úpravy vysoko vycibrenej hudobnosti, Alfredo Gobbi využil pre svoj orchester veľmi jedinečné rytmické rozdelenie, čím dosiahol typ tanga, ktoré je skôr pomalé a zdôraznené, s príťažlivým využitím rubata, synkopy a jemných nuáns interpretácie, ktoré dodávajú zvukovú krásu a hierarchiu umeleckým prejavom tejto kvality. Inštrumentálne sóla vždy nachádzajú preferenčné a presné umiestnenie v jeho orchestrálnych kompozíciách, čo umožňuje inštrumentalistom predviesť sa, s osobitným dôrazom na jeho nenapodobiteľné romantické husle. Romantické husle Alfreda Gobbiho, s malým vibratom, expresívnym portamentom, legitímnym Decareanovým rodokmeňom. Okrem toho má obrovský vplyv na interpretačný štýl Alfreda Gobbiho, na prístup k klavíru ako hnacie osi celej jeho orchestrálnej štruktúry, vždy nasledujúci tangoistický spôsob, ktorý sa nazýva marcación bordoneada (typ kompingu ľavou rukou) a ktorý prakticky vytvoril Orlando Goñi počas svojich dlhých rokov úzkeho kamarátstva a bratského priateľstva, zjednotených v ich nepokornom bohéme nezakrývateľnou umeleckou afinitou.

Alfredo Julio Gobbi sa narodil 14. mája 1912 v Paríži. Jeho rodičia – Los Gobbi, jeden z najslávnejších speváckych duetov tej doby – tam podporovali základy nášho tanga v Európe. Jeho krstným otcom bol Ángel Villoldo, ktorý s ním zdieľal romantické dobrodružstvo zviditeľňovania tanga v starom svete.

Neskôr sa Alfredo Gobbi usadil v štvrti Villa Ortúzar v Buenos Aires a vo veku šiestich rokov začal študovať hudbu, pričom mu bol pridelený husle ako nástroj.

Veľmi skoro sa u mladého hráča prejavili vrodené hudobné schopnosti a sklon k tangu, napriek tvrdému odporu jeho otca, ktorý vždy dúfal, že z neho bude koncertný hráč.

Vo veku trinástich rokov debutoval ako profesionál, keď sa pripojil k skromným triám v tanečných sálach. V roku 1927 hral v orchestri Teatro Nuevo pod vedením majstra Antonia Lozziho. Neskôr debutoval v kvalifikovaných tango zoskupeniach po boku legendárneho bandoneónu Pacha. V roku 1930 sa spolu s vtedy ešte neznámym Aníbalom Troilom pripojil k pamätnému sextetu pod vedením Elvina Vardara a Osvalda Puglieseho. Jeho výkon ako prvého huslistu v orchestri Pedra Laurenza (1935) a veľmi kvalifikovaná autorská tvorba – „ Desvelo”, „Mi paloma”, „De punta y hacha” a „Cavilando” – ho zaradil medzi najvýznamnejších skladateľov a otvoril mu tak možnosti presadiť sa so svojím odlišným štýlom tanga, umelecky krásnym, autenticky čistým, nezameniteľne jeho vlastným, a v roku 1942 založiť vlastný orchester.

V máji 1947 začal orchester Alfreda Gobbiho, ktorý sa definitívne zaradil medzi najreprezentatívnejšie prejavy moderného tanga, svoju diskografickú činnosť v RCA-Victor, ktorá trvala presne desať rokov (1947 – 1957) a v ktorej období vznikli interpretované nahrávky, ktoré najlepšie definujú spôsob vyjadrenia tanga zosnulým umelcom. Existuje LP RCA-Victor s 14 inštrumentálnymi skladbami, ktoré som mal v tom čase česť vybrať pre nahrávaciu spoločnosť a ktoré nepochybne predstavujú najlepšiu syntézu a jasné svedectvo o jednom z hudobne najzaujímavejších prejavov tanga všetkých čias.

Poznámka režiséra: 14 diel, ktoré doktor Sierra vybral pre túto diskografickú nahrávku, boli: „La viruta“, „Jueves“, „El incendio“, „Orlando Goñi“, „Racing Club“, „Chuzas“, „Pelele“, „La catrera“, „El andariego“, „Nueve puntos“, „Camandulaje“, „El engobiao“ a skutočné inštrumentálne skvosty, vzory interpretácie a aranžmánu, akými sú „Puro apronte“ a „Independiente Club“, pričom posledná z nich je jednou z najkrajších skladieb Bardiho, ktorú väčšina ľudí nepozná.

V každej verzii orchestra Alfreda Gobbiho môžeme vždy nájsť nový motív záujmu vďaka jeho bohatej škále rytmických a harmonických prostriedkov. Či už v jeho pozoruhodnej renovácii starých a večných skladieb – „El incendio“, „Chuzas“, „Nueve puntos“, „La viruta“, „Pelele“, „La catrera“ – vždy s dôkladným rešpektom k ich pôvodnému obsahu, alebo v interpretácii jeho vlastných a hudobne vyspelých tang, „Orlando Goñi“, „El andariego“, „Camandulaje“ (ktoré, na rozdiel od toho, čo by sa dalo predpokladať, zložil na klavíri a nie na husliach), sa prejavujú estetické hodnoty, ktoré prevládajú v interpretácii Alfreda Gobbiho.

Dôležitosť, ktorú prikladal sólistom svojho orchestra, umožnila Alfredovi Gobbiemu počítať medzi inými s takými kvalifikovanými hudobníkmi, ako boli César Zagnoli, Ernesto Romero, Lalo Benítez, Roberto Cicare, Osvaldo Tarantino (klaviristi); Mario Demarco, Edelmiro D'Amario, Cayetano Cámara, Alberto Garralda, Tito Rodríguez, Eduardo Rovira, Osvaldo Piro (bandoneonisti); Juan José Fantín, Omar Sansone, Alcides Rossi, Ramón Dos Santos, Osvaldo Monteleone (kontrabasisti), Antonio Blanco, Bernardo Germino, Hugo Baralis, Ariol Gessaghi, Miguel Silvestre a Eduardo Salgado (huslisti).

Tento komplexný umelec, autentický muž z Buenos Aires, sentimentálny a tulácky bohém menom Alfredo Gobbi, ktorý predčasne zomrel 21. mája 1965, svojou nezameniteľnou osobnosťou formoval jednu z definitívnych a neústupných foriem inštrumentálneho tanga.

Pôvodne uverejnené v časopise Tango y lunfardo, č. 73, Chivilcoy, 31. marec 1992.